už z veľkej diaľky som vedel, že je to on. s rozpätím krídiel dva a pol metra je neprehliadnuteľný a jeho chovanie je nepomýliteľne majestátne. je na vrchu hierarchie tejto džungle a obaja to vieme. obklopený nerušenými zvukmi divokého, roky nedotknutého lesa, usilovne pádlujem svoj morský kajak proti dravému prúdu veľtoku. dnes mi dovolí prísť netradične blízko. už zreteľne vidím jeho pohľadný biely chvost, kvôli ktorému ho v angličtine volajú white-tailed eagle. krúži nízko nad hladinou plytčiny a ja som už len hádam 50 metrov od neho, tak prestávam pádlovať, aby som ho nerušil. dôvod, prečo ma pustí tak blízko je, že už vidí tú pravú obeť a nechce sa mu ju nechať tak. zrazu sa strmhlav vrhá do prúdu rieky a vyťahuje veľkú rybu. v drápoch si ju odnáša do hniezda, ja už presne viem kde: v korune majestátneho, viac ako sto-ročného stromu, uprostred lužného pralesa na ľavom brehu rieky. orly majú vkus na nehnuteľnosti.

som, nuž, som v bratislave. naozaj. tento príbeh sa stal dva kilometre od bytu, kde bývam. tu. dvoj-metrové orly v blave? áno. tento blog je o mini-expedíciách. to sú také, kúsok od domu.

už dlho trávim veľa času v prírode. kedysi som chodil aj dosť po svete. mal som také veľké dovolenky, azda až malé expedície. potom som ale trochu prestal chodiť po svete. rodina, robota a tak. ale naučil som sa vidieť krásne veci vo svojom okolí a zažívať ozajstné dobrodružstvá kúsok za domom. zobudím sa o piatej ráno s priateľkou v stane na pieskovom riečnom ostrove uprostred lužného lesa, ktorý skrýva väčšiu biodiverziu, ako celý Island a o deviatej sa v blave v práci tvárim, akoby nič. cez víkendy vyrážam o štvrtej ráno autom z upršanej blavy a už pred obedom,  na hrebeni zasnežených hôr zaliatych slnkom, sa na lyžiach nechávam unášať vetrom so šarkanom. mini-expedície.

s pomenovaním mini-expedície som sa inšpiroval u britského dobrodruha menom alastair humphreys, ktorý napísal knihu microadventures, ktorá je presne o tomto. lebo veď – čo je to dobrodružstvo? niečo nové a vzrušujúce. niečo, čo ma dostane niekam úplne inam. nový svet. divočina. nič z tejto definície ale nevraví, že za tým treba ísť osem hodín lietadlom. tak prečo si tak hodnotíme vzdialenosť? dobrodružstvo sa dá robiť kúsok od domu, lacno, jednoducho a krátko. cez víkend, po práci, pred prácou.

doba nás v tomto zdeformovala. platí pravidlo priamej úmery medzi vzdialenosťou od domova a akože kvalitou zážitku. trek v patagónii je pre nás oveľa hodnotnejší ako trek v alpách a ten sa zase ráta viac, ako obdobná prechádzka v tatrách.

s tou vzdialenosťou je to pochopiteľne relatívne. čo je nám ďaleko, je iným blízko. úplne najďalej z blavy je nový zéland. keď som tam bol (lebo je to ďaleko) a pýtal som sa miestnych, kam by šli, keby mohli ísť hocikam, povedali mi že ich sen je vidieť viedeň (lebo je ďaleko). nedostupný sen zélanďanov si môžete splniť hodinkou cesty vlakom.

aj bežná dovolenka v tatrách je pre niekoho extrémna expedícia, len to musí byť pre neho ďaleko. v roku 2010 nás navštívil už žiaľ nebohý švédsky freerider a horolezec frederik ericsson (zabil sa na k2). polyžoval  pár elementárnych vecí v lomnickom sedle a okolo zbojníčky v takých nič-moc podmienkach. výsledné video bolo vo švédsku premietané na festivaloch a jeho hodnota spočívala hlavne v tom, že bol frederik schopný zájsť si zalyžovať až do takej diery za okrajom civilizovaného sveta. vďaka tomu, že sme z pohľadu švédov riť paľova, má toto zlé video 28-tisíc pozretí.

aby bolo jasné – chodiť po svete je super nápad. raz azda ešte pôjdem s deťmi na ten trek do patagónie. ale nie vždy sa dá. treba veľa času a peňazí. na dobrodružstvo sa obe veľmi hodia, ale netreba ani jedno.

robiť expedície za domom má samé výhody a nie sú to len ušetrený čas a peniaze. outdoorový zážitok je totiž priamo úmerný podmienkam. počasie, sneh a tak. mini-expedície sa dajú presne načasovať podľa podmienok, lebo ich máte blízko a vyrazíte, keď je dobre. ja do tatier obvykle chodím, len keď je tam aj slniečko, aj sneh, aj pohľadná inverzia (preto som žiaľ nestretol frederika ericssona).

minulý rok bol na festivale hory a mesto milý film sympatických slovenských skialpinistov v iráne. ale mali hrozné podmienky, šuchtali sa v sifáku po šutroch, nebolo slnko ani sneh. škoda, ale tak to chodí, keď nejdete na predpoveď počasia, ale vtedy, keď sú lacné letenky.

lyžovanie sopiek má inak svoje čaro práve kvôli jednoduchosti. je tam konštantný mierny sklon a minimálne nebezpečenstvo, lyžuješ aj so zatvorenými očami. ja som si na damavand pôvodne vyhradil štyri dni, ale keď som to spomenul iránskym horolezcom, divili sa. tvrdili mi, že to dávajú za víkend, ktorý má v iráne len jeden a pol dňa.  tak som si preložil letenku o tri dni skorej a spravil to ako oni. príchod poobede, vrchol nasledujúce ráno, večer odlet z teheránu. ale keď týždňovou expedíciou damavand na lyžiach zdolali v r.2003 češi, dostali čestné uznanie českého horolezeckého svazu. keby to iránci vedeli, cvrklo by im od smiechu, ale obdobne by zjavne dostal iránec doma medajlu za zlyžovanie chopku metrologickým žlabom. je to smiešne.

pre mňa je príťažlivosť lokálnych projektov aj dosť o výbave. na zélande bolo fajn, ale tatry či alpy sú pre mňa výhodnejšie, lebo si tam môžem poľahky dovliecť všetok svoj vercajg. patrím k magorom, čo k dobrej dovolenke potrebujú kajak, dva bajky, tri padáky, lyže, bežky a nejakú tú dosku. nie z požičovne, chcem tie moje overené. dovliecť si to na zéland sa skôr nedá, musel som tam dokupovať, požičiavať a kompromisovať.

veľa výbavy mi umožňuje aj operatívne meniť program podľa podmienok. to robí málokto a keď ste ďaleko v keli, chýba vám na to lokálna znalosť. ale doma sa to dá poľahky. ak je na hrebeni tatier sifák, bežkujem dole v doline a je fajn. ak duje silný vietor, dám si skialp v záveternej doline. je to aj o bezpečnosti, poznať lokálne podmienky sa oplatí a modifikovať podľa nich itinerár môže zachrániť život. raz v živote som bol vo vážnom prúseri a bolo to v bulharsku, lebo sme vystúpili z lietadla a boli zlé lavínové podmienky a nepoznali sme to tam, ale čo už, keď už sme boli tam, všakže. nájsť v sebe silu otočiť sa z pod kopca kvôli zlým podmienkam majú len tí najskúsenejší horolezci. a čím sú ďalej od domova, tým je to pre nich ťažšie.

teraz naspäť do blavy k orliakovi morskému. blava je fajn a dajú sa tu robiť riadne dobrodružstvá. karpaty skrývajú úžasné miesta, ale dnes napíšem ešte čosi o dunaji. viete, že ostrov sihoť v karlovke je dlhý vyše troch a široký miestami až jeden kilometer? skrýva krásnu prírodu, nemalo by sa tam chodiť, ale má úžasné pieskové pláže, kde sa dá dostať od dunaja. najkrajšia je táto a milé na nej je aj to, že z nej nevidíte ani nepočujete blavu. ilúzia divočiny je tam dokonalá a dá sa tam dopádlovať za polhodinku proti prúdu z karloveského ramena, alebo za rovnaký čas dole prúdom z devína. tu foto, ako tam po práci chystám večeru:

na tú pláž v lete chodia vodáci, ale na moje druhé blavácke dunajské miesto nechodí nik, len hŕstka rybárov. priestor hrušovskej zdrže pri kalinkove obýva v istých častiach roka do desať-tisíc vtákov naraz. takmer vždy je tam nespočet labutí, kačíc, potápiek, volaviek a často aj ten orliak. sú týždne, keď sa tam zastaví aj niekoľko-tisícový migrujúci kŕdeľ divokých husí, typicky v decembri smerom na sever a v marci smerom na juh, ale vďaka globálnemu otepleniu sa to posúva. strieľajú ich tam poľovníci, ale pravdepodobne by mi vynadali, že ich “ruším” kajakovaním, alebo kitesurfovaním. raritou tejto lokality sú vzácne morské vtáky, čítajte tu. moja obľúbená obhliadková vodná trasa je tu.

priestor medzi devínom a hainburgom tiež skrýva poklady. na rakúskej strane sú pri obci stopfenreuth krásne ramená dunaja, tu je mapka. nie je ťažké vypádlovať tam z devína. videl som tam jeleňa po krk vo vode užívať si letný opar. je tam pohľadná, autom prístupná pláž au-terasa. fajn pre výlet s deťmi.

aby bolo jasné – nie je to len o kukaní vtáčikov. vypádlovať z blavy hore prúdom do hainburgu je nielenže riadna makačka, ale aj slušný adrenalín. vždy treba mať vestu a ja v zime nosím pod šatami aj krátky neoprén, aby som vydržal vo vode, keby dačo. v zimnej vode vydrží človek bez výbavy 10 až 20 minút, ale len ak rozchodí úvodný šok po páde. reakciu na ten je dobré si natrénovať. v zákrutách je lepšie byť na vnútornej strane, tam sú menšie vlny a plytšia voda.

ak nemáte loďku, dá sa prenajať, pogúglim za vás. kto by veľmi chcel seakajak v devíne, napíšte mi, dohodneme sa. ale mnoho z tých lokalít má zmysel navštíviť aj z brehu. ramená okolo bodíkov majú cyklotrasy a značené pešie chodníky. vnútrozemská delta dunaja v tejto lokalite je svetový unikát, akurát sme ho dokatovali gabčíkovom. ale aj tak je tam na malej ploche viacej druhov rastlín a živočíchov, ako v celých tatrách.

a že nie je kedy? napríklad v júni je v blave sedemnásť hodín svetla. slovensko má z pohľadu svetla optimálnu polohu na zemeguli. v lete je dlho vidieť, ale zimy nie sú pritmavé. keď som kitesurfoval v karibiku, miestni, čo pracujú, nadávali, že to po práci nestíhajú, lebo im celý rok slnko zapadne už o šiestej. u nás v lete vidieť do pol desiatej. ale keď sa pozriete vyššie, májový skialp v nórsku pri polnočnom slnku je asi tiež romantika, ale nezávidím chudákom tú zimnú depku v tme.

sme svetová veľmoc v rovnováhe svetla a zároveň jedno z mála miest na svete, kde sú všetky štyri ročné obdobia. keď sa nad tým zamyslíte, už v chorvátsku nie je poriadna zima a poliaci nevedia čo je to v horúcom lete vykúpať sa v teplej vode. a na tahiti deti ani nevedia, že na jeseň opadávajú listy a nikto v austrálii nevie pochopiť, čo má snehuliak spoločné s vianocami. na zemeguli sú v podstate dva veľmi tenké vodorovné pásiky, jeden na severnej a druhý na južnej pologuli, kde sú naozaj všetky ročné obdobia. a my sme v tom pásiku, tak si to užívajme a robme veci doma.

pls ak robíte zaujímavé výlety okolo blavy, dajte mi svoje tipy. čosi som pochodil, ale musí byť veľa rôznych zákutí, o ktorých vôbec neviem. záverom fotka z miesta, kde chodí ten devínsky orliak: