Dostať sa k jednému z “centrálnych mozgov” Azure nie je triviálne. Adresu nedostanete a Google maps nepomôže. Vyzdvihli nás pri letisku, “oholili” o batožinu a naložili do ich vozidla. S pobavením som čakal, kedy mi cez hlavu prevlečú tmavé vrece. Až také dramatické to nebolo, ale istý element z akčných filmov tam nepochybne bol.

Dorazili sme po dlhej jazde, ale akosi zle, brány niet. Otáčame sa na úzkej ceste, ktorá sa nezmyselne kľukatí popri rovnom plote. Pozor, zhíkneme vodičovi keď cúva, medzi cestou a plotom je vodná priekopa. Chýbajú nápisy či smerníky a niet sa koho spýtať, nikde ani živej duše, navôkol len polia so zeleninou a tulipánmi. Aha áno – sme v Holandsku. Za plotom sú budovy pripomínajúce veľké logistické sklady. Veľmi veľké logistické sklady. Náš vodič sa ospravedlňuje, že sa stratil, dušuje sa, že už tu bol. Vchod nachádzame za prudkou zákrutou, treba ísť krokom.

Tí čo sa vyznajú, už tušia to, čo mne museli neskôr prácne vysvetliť: že to všetko – úzke zákruty, neobývaná oblasť, nenápadný a pritom nekompromisný plot, vodná priekopa – nie sú náhody či nebodaj nedopatrenia, ale naopak dobre premyslené prvky fyzickej ochrany. Napríklad zákruta pred vchodom je na to, aby sa tam nedalo prudko rozbehnúť autom a preraziť rampu. “To, že ste sa stratili je v poriadku”, víta nás s úsmevom hostiteľ. Zvonka žiadne logo Microsoft, ale uprostred holandského vidieku dostávam zlú americkú kávu, takže niet pochýb, že som dobre – v dátovom centre MS Azure.

Bezpečnosť nie je len o technológiách

Fyzická bezpečnosť tu nie je zaujímavá len použitými technológiami, prekvapujú ma skôr procesy. Do budovy napríklad vstupujem cez detektor kovov, ktorý je rovnaký ako na letisku, ale pravidlá sú výrazne striktnejšie – vôbec nič kovové nesmie dnu ani von. USB kľúč, či smartfón? Nežartujte. Zapípa mi pracka na opasku a je terčom skúmania, trochu sa hanbím. Ale neprejdú ani pero, klinec, šroubovák, či kliešte, dokonca ani vtedy, keď ste servisný technik z dodávateľskej firmy. Ten by ani nevedel, že ich bude potrebovať, lebo nikdy dopredu nevie, prečo ho zavolali. Základná veta, ktorú počujete je: “No need to know”.

Takmer nikto nevie o tomto dátovom centre veľa, každý vie len trochu a len to, čo musí a dozvie sa to až vtedy, keď je to nevyhnutne potrebné. Preto sa napríklad ten privolaný servisný technik dozvie dôvod svojho privolania až po príchode do objektu a až v momente, keď prejde oholený cez bezpečnostnú kontrolu.

Jednoduchšie to majú len šoféri kamiónov, čo dovážajú techniku a servery. S nimi sa totiž vôbec nikto nerozpráva, je to zakázané. Tí môžu len všetko vyložiť v hermeticky uzavretom presklenenom priestore, ktorý sa otvorí, až keď odídu. Ako spoznáte šoféra kamiónu? Ako hocikoho v celom objekte dátového centra – podľa farebnej vesty. Každý ju má inej farby, podľa svojej role. Moja vesta kričí ružovou farbou – pozor návštevník!

Na ružovej veste mám visačku s menom a fotkou. Je vytlačená na špeciálny papier, ktorý v priebehu návštevy postupne bledne a zobrazuje sa na ňom nápis “NEPLATNÝ”. Sprievodca mi vysvetľuje, že tá papierová visačka jednoducho zoxiduje krátko potom, ako nastane čas plánovaného konca mojej návštevy. Jéj, to je cool, vravím, môžem si ju teda nechať? “No”. Tak aspoň prezraďte z čoho je vyrobená? “No need to know”.

Správa Azure dátových centier je rozdelená na dva tímy, ktoré sa nikdy nesmú stretnúť. Jedni riešia fyzickú správu budov a hardvéru a sedia priamo v dátovom centre. Druhý tím je v úplne inej krajine a rieši logickú správu – od operačných systémov nahor. Človek, ktorý sa fyzicky stará o servery sa nikdy nedozvie, čo na nich beží. Naopak ten, čo prevádzkuje konkrétnu Azure službu sa nikdy nedozvie, kde presne sa nachádza server, na ktorom mu služba beží, či ako sa k nemu dostať. Jednoducho každý hráč vidí len polovicu hracej plochy. Ak niekto raz pracoval v jednom z tých dvoch tímov, nemôže prestúpiť do druhého tímu.

Občas sa samozrejme tieto dva tímy potrebujú o seba akoby fyzicky obtrieť. Napríklad keď potrebujete zmeniť firmware na serveri, treba doň strčiť USB kľúč. Firmware riešia admini z jedného tímu, strkanie rieši druhý tím. Na takéto operácie slúžia tajomné skrinky na stenách sály – tam sú USB kľúče, do ktorých nahrá admin z inej krajiny firmware a jemu neznámemu človeku na neznámom mieste oznámi, že si ho môže vytiahnuť. Cool.

To všetko do doby, kedy ten hardvérový tím nahradia roboty. Vravia mi, že Microsoft to už testuje, vedia vytiahnuť server, vymeniť disky. Kedy nahradia roboty ten druhý tím adminov? To už sa tiež dávno deje. MS má vlastnú obdobu Ansible, ELK, atď.

Pýtam sa koľko security ľudí pracuje v jednom dátovom centre. “No need to know” vravia mi, ale mení sa to v čase, podľa potrieb. Teraz napríklad prebieha výstavba, tak ich je tu viac. O logickej bezpečnosti Azure je popísaných viacero whitepaperov. Azure má tri security tímy: prvý tvorí skpina etických hackerov, ktorí sa neustále snažia nabúrať do Azure. Druhý nezávislý tím predpokladá, že sa to už niekomu podarilo a kontinuálne ich hľadá. Nuž a tretí tím je už taký ten “normálny” security tím – stavia, prevádzkuje a dohľaduje bezpečnosť.

Základná brzda rozvoja cloudu na Slovensku je mylná predstava, že je cloud málo bezpečný a že je lepšie, keď sú dáta na Slovensku. Väčšina veľkých verejných dátových centier na Slovensku je mi známych, strávil som v nich nejednu noc. S niektorými vrátnikmi sa poznám, niekde ani nie sú. „Prepašovať“ dnu návštevníka nie je ťažké, treba byť slušný a zároveň asertívny – vždy zafunguje vysvetliť urgenciu zásahu: „Mám tu technika od vendora, máme výpadok, nestihli sme vybaviť priepustku“ a šup – už ste dnu či von – aj s plným náručím výpočtovej techniky.

Obľúbená zábavka, keď máte nad ránom pri práci v slovenskom dátovom centre ospalú krízu? Poslať kamarátovi, čo adminuje konkurenčné servery, súrnu MMSku s fotkou – „Počuj zrovna som šiel okolo tvojho racku a omylom som drgol, vypadli káble, všetko bliká, sorry!“ Áno Slovensko je malé a všetci sme natlačení v tých pár DCčkach. Raz niekomu rupne, v noci ich obehá a vypne. Poznám ľudí, čo majú vstupku v podstate do všetkých.

Dávnejšie som potreboval z veľkej automobilky na Slovensku súrne vyviezť požičané diskové pole. Na vrátnici chceli priepustku podpísanú riaditeľom sekcie. Vymyslené mená a falošné podpisy sú okaté, preto som na priepustku sebavedomo vyplnil – Miroslav Pikus, riaditeľ výroby a pridal som svoj skutočný podpis. Diskové pole som v pohode vyviezol, priepustka istý čas visela na našej firemnej nástenke pre všeobecné pobavenie.

Toľko na tému Security in Slovakia. Nie nehejtujem, tieto veci mi dopli až tu v Holandsku. Doteraz mi prišlo normálne, že sa zo slovenských cloudových centier bežne vynáša výpočtová technika. Jediný spôsob ako niečo vynesú z Azure je v rozmixovanom stave pripomínajúc show “Will it blend?”, Microsofťák mi s rovnako úchylnou radosťou na dôkaz ukazuje rozomletý disk a procesor.

Sila v jednoduchosti

Ďalšie, čo v ma dátovom centre Azure zarazí, je jednoduchosť použitých technológií. Budova má prostý oceľový skelet, steny sú z našróbovaných priečok, aby sa dalo poľahky zmeniť dispozičné riešenie. Vyzerá to ako lacný logistický sklad na zeleninu, čo vídavam aj u nás hocikde pri diaľnici. Na stenách chodieb sú pribité hladké OSB dosky, to aby neopadla farba a prach, keď sa niekto obtrie o stenu, napríklad prispatý ITčkár s prepravným vozíkom. Všade je extrémne čisto, ale návleky netreba, pri vstupe sú lepivé podlahy, čo vám očistia obuv.

Je verejne známe, že Azure nepoužíva klasické značkové servery, ale prosté mašiny z Open Compute Projectu– spoločnej iniciatívy s Facebookom, Googlom a ďalšími spoločnosťami, ktoré cielia absolútnu cenovú a energetickú efektivitu. Prvý krát ich vidím naživo, štosy nepohľadných obnažených kostier, osadených v tých najzákladnejších najhlúpejších Rittal rackoch. Microsoft každú dosku osádza dvomi špičkovými 20-jadrovými procesormi E5-2673 v4, kus stojí 1600 eur. V duchu hundrem, nezaslúžili by si také servery pekný dizajn? Kdeže, funkčnosť je tu nadovšetko, forma ide bokom.

Microsoft si servery nestavia, kupuje ich štandardizované od rôznych výrobcov ako sú montážnici Foxconn, ale aj klasickí výrobcovia ako Dell, Lenovo, či HP. Pýtam sa, prečo tam výrobcovia nedávajú svoje logá. Vysvetlenie ma zaráža – HP napríklad údajne chcelo osadiť svoje servery logom, ale nálepka “HP” by na nich stála jeden dolár. To nemáte jeden dolár? – pýtam sa. Jeden dolár máme, vysvetľuje mi sprievodca, ale vtedy sme kupovali sto tisíc kusov tých serverov a sto tisíc dolárov je, uznajte, celkom dosť, usmieva sa. Aj ja sa usmievam, ale potom si spomeniem, ako nakupuje HP servery povedzme slovenský štát do svojho vládneho cloudu. Ten je mimochodom z časti v úplne normálnom bratislavskom verejnom dátovom centre. Ako sa doň dostanete? Nie ako Tom Cruise v Mission Impossible, stačí si tam proste kúpiť jeden rack a už tam môžete chodiť. Nedostanete sa povedzme do všetkých sál, ale aj tak..

Obdobne to v Azure vyzerá s diskovými poliami, namiesto etablovaných enterprise značiek sú tu len štosy “JBOD-ov” so softvérovou logikou. Softvérová je aj veľká časť sietiariny a nespoznávam ani žiadne bežné switche či routery – aj tie od Cisca si Microsoft údajne osádza vlastným operačným systémom. Snaha odstrániť maximum cudzieho kódu je enormná. Niet divu, vlastná bezpečnosť na cudzích technológiách je oxymoron.

Dívam sa na nekonečný rad tých doštičiek, cítim sa ako v scénkach zo sci-fi filmov, kde nedovidíte na koniec vesmírnej lode. Dochádza mi – mená tejto hry sú “efektivita” a “škála” a ja pred sebou vidím dôvod, prečo cloud vyhrá nad klasickým firemným serverom – toto nik cenovo nepobije.

Nielen vidím, ale aj počujem. Respektíve nepočujem. V sále je ticho, lebo podržte sa – nie je tu klimatizácia, teda aspoň nie v tom klasickom ponímaní. Stojím v obrovskej hale, do ktorej by sa vošli všetky slovenské dátové centrá od starého dobrého Sitelu až po moderný Datacube. Doma žartujeme, že tri dni v “décéčku” rovná sa tri týždne choroba. To preto, lebo vám ide hlavu odtrhnúť od klímy a hluk je zvyčajne taký, že sa napríklad odtiaľ obtiažne telefonuje.

Tu ale necítiť chlad a nepočuť hluk, aj ventilátory na serveroch idú len veľmi zľahka a na mnohých serveroch vôbec. V sále je pomerne teplo, 24 stupňov, a je veľmi priestranná. Azure dátové centrá sú známe energetickou efektivitou, majú PUE1,125 – to znamená, že minú len 12,5% energie na všetko mimo samotných serverov – od chladenia, cez bezpečnosť, po osvetlenie. To je extrémne dobrá hodnota, moderné dátové centrá na Slovensku potrebujú tak 80% a klasická firemná serverovňa bežne viac ako 100%.

Hlavné tajomstvo nízkeho PUE Azure je, že nechladia. Nemajú klímu, budujú dátové centrá na miestach s prevažujúcim chladným morským vzduchom, ktorý sa len premieša s tým vnútorným a vženie sa do sály zo stropu smerom dole. Žiadne dvojité podlahy, chladný vzduch sa dostane dole zotrvačnosťou. Teplé uličky nie sú uličkami ale uzavretými miestnosťami, sú stavebne odizolované. Jednou prechádzame, ani tam nie je extrémne teplo.

Takže Microsoft má polovičný účet za elektrinu ako slovenské dátové centrum? Ak berieme do úvahy prepočet na výpočtový výkon, je to ešte menej, lebo aj samotné Open Compute servery sú dizajnované na energetickú úspornosť. Navyše stroje v Azure sú plne utilizované a vaše klasické firemné mašiny berú polovicu maximálnej spotreby  aj pri minimálnom zaťažení. Čiže o koľko má Microsoft menší účet za elektrinu ako vy? Otázka je chyták, Microsoft si vyrába vlastnú elektrinu, takže mu do istej miery účty za elektrinu vôbec nechodia. V Írsku napríklad buduje spolu s Facebookom veľkú farmu veterných elektrární.

Energetická spotreba Azure je aj pri všetkej tej efektivite gigantická. Ich dátové centrá majú spotrebu v desiatkach až stovkách megawatov, to najväčšie má 500MW. To je viac ako vyrobí jadrový reaktor v Mochovciach a približne toľko, koľko spotrebuje celá Bratislava. Dátových centier má Microsoft desiatky. Ich presný počet? “No need to know”.

Pracovník Microsoftu s nadšením popisuje experimentálny projekt, ktorý môže v budúcnosti  napájanie rackov postaviť na hlavu. Doslovne – koncept je o výrobe elektrickej energie z uhľovodíkových plynov podobných propán-butánu umiestnených vo fľašiach priamo nad každým rackom. Vývoj riešenia zdieľa Microsoft s firmou Toyota – tá tak už dnes napája vysokozdvižné vozíky. Hm, rack budúcnosti bude mať motor z nákladného vozíka? Možno.

Je to jeden z dôvodov, prečo staviame dátové centrá modulárne a s posuvnými stenami – nevieme, čo prinesie budúcnosť, vraví môj sprievodca, ale už teraz sme na to prichystaní.

Cítim sa previnilo obdivovať Microsoft. Som z generácie, ktorá nevie odpustiť Gatesovi, že nekalo zničil náš milovaný Netscape. Windows bol dlho ten horší OS a prečo neuspel OpenOffice? Bol to podraz. Ale čo tu vidím je cool. Satya Nadella je cool. Pomohlo by mi, keby sa Microsoft rebrandol. Nielen mne.

Hlavný zdroj efektivity je veľkosť

Škála dátového centra, ktoré som navštívil, je enormná. Miestnosť v ktorej stojím, je najväčšia, v akej som kedy bol, pýtam sa na presnú rozlohu – “No need to know”. V budove sú štyri takéto výpočtové sály a ešte zopár neoznačených, tajomných, pýtam sa, čo v nich je – “No need to know”. Možno tie racky s Toyota motorom?

O chvíľu stojím na streche tejto budovy, vedľa sú štyri také isté budovy. Za nimi, to už je stovky metrov ďaleko, sú ďalšie budovy, tie už vyzerajú na pohľad inak. Aj to sú dátové centrá, Microsoft priebežne inovuje. Na tých novších sa napríklad presunula vzduchotechnika zo strechy budovy na jej boky, strecha tak môže byť lacnejšia.

Prečo ste nám neukázali jednu z tých novších budov? “Sorry, no need to know”.

Za nimi sú ďalšie budovy v štádiu hrubej stavby a za nimi sú už ďalšie diery v zemi a kopa žeriavov, tam budú ďalšie budovy. Za tými dierami je nový oplotený pozemok, tam budú ďalšie. Plánovaný nárast kapacity je enormný a takto na pohľad zo strechy prekonáva aj odhady analytikov o raste cloudových služieb. Vie niečo Microsoft, čo zvyšok sveta nevie?

Mimochodom – hádajte koľko trvá Microsoftu postaviť dátové centrum od prvého výkopu po spustenie serverov? 9 mesiacov, ale stále sa snažia to skrátiť.

Teraz perlička – ako hasí Microsoft prípadný požiar v sále? Moderné dátové centrá na Slovensku majú komplikované a rozsiahle systémy hasenia na báze inertných plynov. Ten sa vženie do celej sály aby sa eliminoval oheň a zároveň aby ľudia vedeli dýchať a technika sa nepoškodila.

Čím hasí Microsoft? Vodou, usmieva sa náš hostiteľ, je to lacné. Máme vyrátané, že pri hasení vodou zničíme naraz najviac tri racky – vraví. To je nič, všetky dáta sú rozkopírované aj inde, takže len vymeníme celé racky, pozrite, tu za rohom už máme prichystané náhradné, veď sú lacné.

Globálni cloudoví hráči ženú celé odvetvie dopredu progresívnymi inováciami, novou funkcionalitou a jednoduchými efektívnymi opatreniami. Na konci dňa to ale bude predovšetkým ekonomika škály cloudu, čo úplne vytlačí klasické firemné servery na smetisko.

Microsoft už ponúka množstvo virtuálnych serverov za menej ako 100 eur mesačne, i keď skutočné čaro môže nastať vtedy, keď si niekto postaví podnikanie na platformových či SaaS službách z cloudu. Aj virtuálne servery vo verejnom cloude sú zbytočne vyhodené peniaze, ak sú väčšinou nevyťažené, či ak bežia drahý licencovaný softvér.

Čo nás čaká na Slovensku? Nedávno som sa rozprával s cloudovým expertom, čo pôsobil v Austrálii. Zažil prechod krajiny do cloudu a vraví, že prvou reakciou firiem býva úľava nad stratou starostí s hardvérom a radosť z ušetrených nákladov. Po úľave príde hnev voči vendorom typu VMware či Oracle – načo sme dopekla roky riešili komplikovaný nákup drahých licencií a hardvéru? Informatika je už jednoducho inde. Treba riešiť vizualizácie, predikcie, súvislosti, anomálie, poznatky. Nie disky, procesory, či licencie.

Treba stáť na streche toho cloudového dátového centra, aby ste pochopili, že akýkoľvek biznis plán postavený v roku 2018 na vlastnom hardvéri je hlúposť. Pracoval som u slovenského webhostingového hráča – trápili sme sa so škálovaním hardvéru na úrovni stoviek serverov a stoviek TB dát, montovali, káblovali, prežívali výpadky, slávili úspechy, montovali, káblovali, stojac tu v Holandsku mi to príde ako hlúposť, toto všetko už ktosi vyriešil.

Je dobré, keď celý svet skončí v troch cloudoch – Amazon, Microsoft a Google? Všetky sú americké. Všetky tie korporácie majú za ušami. Neviem, či je to dobré, ale v tejto chvíli mi to príde nevyhnutné. Možno si len zvykneme, ako sme si zvykli pri inom.

Napríklad elektrina je stále strategickejšia ako počítače a skoro všetky elektrárne na Slovensku vlastní jedna talianska firma a nikto to neprežíva. Možno je rozdiel v tom, že energetika je zrelšia, napríklad nevypadáva. Keď vypadol Amazon, nešla veľká časť internetu.

Máločo ostane mimo cloudu, bude na to musieť byť pádny dôvod. Na Slovensku to povedzme v niektorých prípadoch môže byť konektivita. Ale len do momentu, keď niekto z tých troch hráčov postaví DC pri Viedni. Bude im to trvať pár mesiacov a dozvieme sa to krátko pred jeho otvorením.

Poznatky zo sveta ukazujú, že medzi obeťami cloudu budú aj lokálni systémoví integrátori. Človek by si myslel, že len stačí ak zahodia znalosti hardvéru a doučia sa architektovať v cloude a DevOps prístup. Ale realita ukazuje, že sa nedokážu adaptovať, cloud príliš popiera ich filozofiu. Najhoršie dopadnú tí, ktorí si rozbehli vlastné verejné cloudíky, postavené na enterprise železe s VMwarom. Do poslednej chvíle sa budú snažiť ich predávať a ujde im vlak.

Z toho, čo bude, mám zmiešané pocity. Útechou neprajníkom môže byť fakt, že k nám cloud prichádza pomaly. IaaS trh na Slovensku býva často preceňovaný, občas vidím na konferenciách megalomanské čísla, z ktorých je mi do smiechu. Trochu chápem ich pôvod – všetci svoje cloudové čísla nafukujú, vedome zneužívajú, že na “cloudovú službu” nie je presná definícia.

Ja veľkosť čistého IaaS trhu tento rok na Slovensku odhadujem na takých 12m eur, polovicu z toho si rozdelí Microsoft a Telekom, zvyšok ostatní hráči, Gamo, Rackscale, Websupport, G2Server a podobne. Potom si prečítam v novinách o jedinom štátnom tendri na hardvér za troj-násobnú sumu ako všetci títo dokopy a chápem, že cloud má ešte dlhú cestu. Ale príde, ja už som ho v tom Holandsku videl.

Foťák mi zobrali, takže ešte nesúvisiaca egotripovka z Nórska kde je povedzme cloud v pozadí a hustý it-čkar v popredí: