toto je článok o hackerskej komunite na slovensku a v čechách na prelome storočí. niektorí z vás to vtedy aktívne sledovali, tí sa môžu tešiť na príjemnú nostalgiu (vyhrabal som aj pár starých fotiek!). iní možno ani nevedeli, že tu, na našej rodnej hrudi existovala (a existuje!) silná hackerská komunita. či o nich viete alebo nie, slovenskí hackeri zásadne zmenili to, akým spôsobom dnes vnímate technológie. v okamihu vstupu slovenska do éry počítačov a internetu sa hackeri výrazne pohrali s naším vzťahom k nim, priniesli vzrušenie z nových technológií, ale docielili aj pochopenie ich zradnosti a zneužiteľnosti. toto je príbeh česko-slovenských hackerov, z prvej ruky.

bol rok 1996 a rádio rock fm poslucháčom zaviedlo novinku. mohli si vypýtať pustenie piesne cez novú technickú vychytávku: e-mail. internet bol vtedy na slovensku 3-ročná novinka a sanet postupne upgradoval chrbtovú sieť z 64kbps na 512kbps. to je horšie ako vám dnes potiahne mobil, keď máte na chate zlý signál. do mailboxu rock fm rádia však prišiel v tom roku aj jeden zvláštny mail. niekto sa snažil tváriť ako vtedajší prezident michal kováč a pýtal si čosi zahrať. mail sa snažil tváriť legitímne: meno odosielateľa a dokonca aj mailová adresa sedeli s prezidentovými a bolo známe, že prezidentský úrad bol naozaj už vtedy pripojený k internetu vznikajúcou (a od počiatku kontroverznou) vládnou sieťou govnet. ale už z pesničky, ktorú si chcel “prezident” nechať zahrať bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. údajný kováč chcel počuť čosi z vtedy posledného albumu kapely front line assembly. to ale bola okrajová tvrdá elektronická hudba s kyberpunkovými textami o počítačoch, nič pre prezidentov. moderátor bol zmätený: mailová adresa sedí. dokáže sa niekto nabúrať prezidentovi do mailboxu?

napísal svojmu providerovi, firme axon pro. jej administrátor mu poslal upokojujúcu odpoveď: už vtedy bolo všeobecne známe, že poslať “falošný” mail je hračka. veď do políčka from v maili sa dá napísať hocičo. na dôkaz mu taký mail poslal a ako odosielateľa dal zábavné meno zo známej rozprávky. moderátorovi vysvetlil, že nájsť skutočného pôvodcu mailu je ľahké. poštový server totiž zaznamenáva mená a adresy všetkých vonkajších poštových serverov, ktoré mu doručujú poštu. vďaka ďaľšej novinke, protokolu ident, je dokonca často možné zistiť presné užívateľské meno skutočného odosielateľa. tak sa pustil do hľadania. otvoril si textový editor a načítal si logy z poštového servera. potom mu padla sánka.

všetky logy sedeli: adresy govnetu, prezidentský úrad. aj záznamy inetd, akéhosi unix-ového super-servera nad všetkými internetovými službami ukazujú skutočné adresy slovenskej vládnej siete a prezidentskej kancelárie. kováč sa naozaj zbláznil a počúva electronic body music. admin je v šoku.

len to posledné som si domyslel, zvyšok si osobne pamätám. mail od kováča som písal ja, editol som mailbox na serveri providera, kam som sa asi prebojoval cez nejaké na sieti odchytené heslo – vtedy málokto šifroval spojenia. logy som pomenil scriptami a ručne (väčšinou to boli textové súbory), ale editovať sa dali aj tie binárne (utmp, wtmp a pod). všetko som narafičil tak, aby to vyzeralo na legitímne zaslanú vec z prezidentského paláca. potom som sledoval čo sa deje a zabával som sa na tom. áno, hral som bizarnú počítačovú hru so živými ľudmi, mastil som si ego, ale aj som cielene spoznával, ako v tých dobách ľudia bezhranične verili technológiám. čo povie počítač, je pravda – platilo vtedy. počítače sa nemýlia, tvrdilo sa. dnes už nie a koncom deväťdesiatych rokov hackeri tvrdo makali na tom, či už vedome, alebo nevedome, aby to tak nebolo.

nie, tento článok nebude nekonečná séria ego-tripových zážitkov mňa ako mladého “hackera”, ktoré majú demonštrovať intelektuálnu nadváhu mladých počítačových nezbedníkov nad zvyškom sveta. nejaké senzácie a chvastačky budú, ale oveľa menej, ako je pri autobiografických výpočtoch zostarnutých hackerov vo svete bežné. toto je príbeh o nadšení a zvedavosti. príbeh o tom, čo s nami spravili počítače a o tom, čo s nami raz budú robiť. ak sa len chcete dozvedieť kto hackol nbú a či to naozaj bolo cez heslo nbusr123, prelistujte ďalej. je dôležitejšie povedať, prečo bolo heslo nbusr123.

myslenie nás, počítačových deciek v osemdesiatych rokoch, formovala fikcia. počítače boli pomalé a nudné, skutočné vzrúšo nebolo v pascali, ale v knižkách o budúcnosti. teda mňa môj zx spectrum bavil, ale oveľa viacej ma bavili predstavy, čo raz dokáže jeho stý nasledovník. u nás boli k dostaniu skôr preklady ruských sci-fi autorov, ale o to lepšie: namiesto laserových prestreliek akčných titulov z ameriky sme hútali nad psychológiou kybernetickej budúcnosti z pera slovanských spisovateľov. bratia strugackí vo svojich knihách špekulovali nad dopadom budúcich technológií na sociálne väzby, psychlógiu, vzťahy, či priam myseľ ľudí. ondřej neff, český autor sci-fi, písal o databáze všech databáz, predpovedal tak internet a google a písal o tom, čo to s nami porobí. keď bol internet v plienkach, varoval pred tým, ako nás vlády a korporácie časom budú špehovať a budeme pre nich čitateľní ako rybičky v akváriu, na které je vidět ze všech stran.  znie to povedome? william gibson ponúkal vízie slobodných počítačových sietí (ktoré on prvýkrát nazval Matrix) v konstraste so zlými globálnymi korporáciami v rukách chamtivých oligarchov. v knihe neuromancer, ktorá vyšla v roku 1984, vystupuje hacker casey, ktorému zamestnávateľ poškodí nervový systém a on sa stane pašerákom informácií. žrali sme ho a chceli sme byť ako on: slobodný odvážny hacker, poletujúci si vysoko nad bezprávím temnej doby, vďaka jeho technickej superiorite kombinovanej so svojskou etikou. každý má právo na informácie! kyberpráva všetkým a teraz! mess with the best, die like the rest.

keď v roku 1986 zatkli v usa jedného z prvých skutočných hackerov, mentora z legion of doom, napísal vo väzení slávne mentorovo manifesto, ktoré vyšlo vo phracku a ja som ho prekladal do slovenčiny. bolo to presne to isté ako v neuromancerovi, len naozaj: zvedavého hackera potrestala zlá vláda za túžbu po informáciách. kyberpunk bol zrazu realita. to ale ešte nebol internet a my v československu sme sa mohli odreagovať akurát tak na svojich péemdéčkach s basic-om. ale ja som v roku 1993 prišiel do ameriky na univerzitu v austine a hneď som vletel do knižnice študovať internet a tcp/ip. v podstate od počiatku mi nešlo o nič užitočné, cítil som šialený hlad po dobrodružstve vo vznikajúcom kyberpriestore a chcel som byť rebel, všetky postavy v mojich knižkách predsa vystupovali proti systému. bolo predsa treba ísť bojovať proti tým korporáciám, alebo také čosi.

kyberpunk bol totiž všade. obliekali sme sa do tmavého, mali sme tajnú reč a posunky a vyzerali sme drsne. tu jedna dobová:

no možno nevyzerali, ale tvárili. nemohli sme sa netváriť, lebo všade naokolo to v kyberpunkovej subktultúre vyzeralo s technológiami veľmi vážne. počúvali sme kraftwerk a clock dva, tí o tom aj spievali. tu je časť textu skladby the hacker z roku 1988:

a digital murder
programmed by mathematical terrorists
outside of mortal bounds
silently hacking
a binary plague
serving information
this is the time of the hacker
this is the code of the hacker
this is the hacker
an algebra of fear

within the language of machines
uninfringed my human emotions
within global systems
silently moving
a digital maze
cutting information

this is the way of the hacker
this is the extremity of the hacker
this is the hacker
protect now or be erased forever

celkom vážne, nie? zdalo sa, že ide do tuhého. čítal som aj mierne propagandistické knižky václava borovičku o rôznych ľavicových revolucionároch. zaujali ma prikrášlené príbehy nemeckých raf, socialistov bojujúcich násilím proti imperializmu (a svojej nude). internet mal byť to nové bojisko.

(folklórne okienko pre pamätníkov: výraz digitálna vražda z prvej slohy tejto skladby bol roky na titulke servera hysteria.sk)

a tak som s walkmanom pobehoval v austine po jednej z vtedy najväčších knižníc na svete (v asi 15 budovách) a čítal rfc protokoly vznikajúceho internetu s jediným zámerom – celé to voľako okabátiť. rodičia ma tam poslali študovať ekonómiu, ževraj perspektíva do vznikajúceho slovenského kapitalizmu. istý čas som im to zazlieval. ale nuž, aspoň som mal vďaka ľahkej ekonómii čas na to všetko ostatné. keď som sa na univerzite sťažoval, že už viem samuelsonovu makroekonómiu zo strednej školy a v matike som ďalej, ako bežný amík, dali mi možnosť nechodiť na prednášky a ísť rovno na skúšky. tak som mal zrazu v osemnástich hotové prvé dva ročníky výšky, bývanie, stravu a vreckové zabezpečené od rodičov bývajúcich na opačnej strane sveta a internet zdarma.

no veru, mohlo zo mňa čosi aj byť, keby som technologicky nezamrzol hneď v počiatkoch a následné štyri roky netrávil non-stop pobehovaním po cudzích serveroch s pomerne elementárnymi, ale zato bleskurýchle nahanobenými znalosťami všetkého, čo vtedy súviselo s internetom – unix, tcp/ip, c, irc a tak. na československý vznikajúci internet to stačilo a ak som niečím vynikal, tak skôr nekonečným množstvom voľného času a neskonalým nasadením. ja keď som si v piatok poobede sadol k počítaču, ťahal som celú noc, celý deň, celú noc a spať som šiel až v nedeľu ráno. na internátnej izbe som mal dve telefónne linky, to aby som nemusel zavesiť modem, keď som si objednával pizzu.

mnoho z nás hackerov bolo vtedy, v rokoch 1994 – 1996 na úrovni toho, čo sa neskôr volalo script kiddies, čiže decká, čo sa len podučili dookola opakovať naučené postupy od ozajstných hackerov. ale stačilo to, na internete vtedy bola informačná asymetria: aby ste sa dostali k posledným infoškám o počítačovej bezpečnosti, bolo treba poznať ľudí, google nebol. a ja som poznal veľa ľudí.

kým na univerzite som bol šedá myška, v online som bol slávny extrovert. mal som inú povahu v reálnom svete a inú na internete. vymysleli sme na to aj výraz: binárny schizofrenik. virtuálny svet bol vtedy neprístupný širokým masám, cítili sme sa elitne byť na internete, bol to izolovaný svet pre vybraných, kde všetko vyzeralo inak a pravidlá reálneho sveta neplatili. na internete bola anonymita, skutočné meno sa nepoužívalo. každý mal tajnú prezývku, bolo to dané už len tým, že keď vám na univerzite vytvárali prístup na internet, museli ste si vybrať login, muselo to byť jedno slovo a nemohlo to byť vaše meno. na internete ste mohli byť hocikým. internet vyzeral úplne inak ako teraz. v spleti čiernych terminálových okien so zelenými písmenkami sme pohrúžení v debatách s virtuálnymi ľuďmi žili svoj sen o kyberpriestore. v roku 1993 vyšiel v new york times tento neskôr slávny vtip, ktorý to charakterizoval:

och, ako to už neplatí, tento vtip už vôbec nie je pravda. facebook zabil koncept internetových nicknames, svet predstavivej reality zanikol a internet je dnes len miesto, kam vešiame reálne fotky svojich reálnych detí ako cikajú do nočníka a jediné virtuálne na tom je to, že sa na facebookových fotkách vždy tvárime šťastne. internet už je len vec reálneho sveta. internet je praktická pomôcka: náhrada za papierové noviny, obchod s lacným tovarom, telefón na volanie známym. virtuálny kyberpriestor zanikol, niekedy v roku 2000 a málokto si to všimol. tak si ho buď pripomeňte, alebo predstavte, lebo bez toho vtedajších hackerov nepochopíte.

pre tých, čo to nezažili, skúsim vtedajší kyberpriestor prirovnať k tomu, ako dnes niektorí ľudia vnímajú a prežívajú svet online počítačových hier. napríklad warcraft je virtuálny svet, kde sú anonymné identity, alternatívne sociálne pravidlá a konvencie, iná spoločenská hierarchia. muži z reálneho sveta sú vo warcrafte kľudne ženské postavy, ženy z reálneho sveta sú tam rozprávkové postavičky, všetko je inak. taký bol celý internet a my hackeri sme boli čarodeji virtuálneho sveta, poletovali sme si neohrozene priestorom preskakujúc dimenzie, honobili sme múdrosti sveta, boli sme nad pravidlami a morálkou, vlastne – my sme boli pravidlá a morálka.

ehm, ok, naspäť k zemi. na sieti sme možno vedeli čarovať, ale v reálnom svete sme boli divní introverti zavretí celé dni pred počítačom vo svojich detských izbách a pivničných počítačových labákoch, trápne oblečení v tesilkách a nemódnych tričkách. bol som tučný a nemal som frajerku. vtedy ešte neznamanala šikovnosť na nete automaticky peniaze. internet nebol o prachoch, ani trošku. chvalabohu, lebo dnes šikovné decká od počítačov typicky skončia v komerčnej firme alebo v nejakom startup coworkingu, učia sa prezentovať biznis case investorom a chcú byť bohatí ako zuckerberg, alebo aspoň slávni ako truban. oboch pánov hackerov si vážim, ale zároveň viem, že šikovné počítačové decko dokáže dosiahnuť viac, ako slávu a peniaze. príkladom v tomto pre mňa je hromi, stvoriteľ kyberky – komunitného portálu s pár tisíc užívateľmi na slovensku a v čechách. hromimu nepriniesla kyberia.sk žiadne peniaze a len trošku slávy, ale zmenil životy tisícom ľudí, lebo vytvoril inovatívnu kolaboračnú platformu, kde vzniklo mnoho ideí v najrozličnejších žánroch od okrajových foriem umenia, ekológie, outdoorových športov až po rôzne subkultúry. lebo hromi pochopil tak dávno pred hocikým iným, že nápady nevznikajú v jednej hlave, ale vrstvením a interakciou viacerých hláv a technológie v tom vedia zázračne pomôcť.

za toto patrí zuckenbergovi hanba, že facebook dodnes nedokáže to, čo kyberka robí už pätnásť rokov – zoznamovať ľudí s podobnými záujmami a myslením a umožniť im spolu interaktovať a niečo vytvárať. ja mám kopec dobrých priateľov z kyberky (a ešte viac z hysterky), ale facebook ako platforma mi ešte neumožnil spoznať sa s niekým novým zaujímavým, nie je na to stavaný. facebook je len extenziou reálneho sveta, najprv musím niekoho stretnúť naživo, aby som si ho pridal na facebooku, preto facebook vlastne popiera, až opľúva, zámery tvorcov internetu, spájať nových ľudí z najrôznejších kútov planéty.

ale odbehol som. poďme opať naspäť 20 rokov v čase – čo sme to my hackeri vtedy vlastne v tom našom uzavretom virtuálnom svete vyvádzali?

najprv malé technické okienko, kto nevie trochu unixu, alebo ho to netrápi, nech preskočí zo 10 odstavcov. mnoho dnešných mladých, aj technicky zdatných ľudí, si dnes vôbec nevie predstaviť, ako sme to my vlastne vtedy hackovali. nuž najprv si predstavte vtedajšie prostredie: nebol google, nebol web, neboli automatické updaty operačných systémov. informácie o bezpečnostných dierach boli skoro nedostupné. nešifrovala sa v podstate žiadna komunikácia. neboli switche, boli huby, takže cez každý počítač pretekal všetok lokálny sieťový traffic. od roku cc 1993 už bol linux (moje prvé jadro bolo tuším 0.96 zo slackware distribúcie na dvadsiatich 3,5″ disketách) a k nemu zdrojáky. tak sme mohli meniť pár pridanými riadkami funkcionalitu kľúčových bináriek operačného systému. mohli sme čarovať. nikto nekontroloval integritu bináriek OS, nerobili sa kontrolné súčty. to bolo prevratné, lebo sme dokázali meniť kľúčové časti OS a ľudia si to ešte vtedy neuvedomovali. šli sme hlavne po tých binárkach, ktoré sa používali na zadávanie hesiel smerom von (telnet, ftp..), tie sme odchytávali. a potom po aplikáciách, čo zabezpečovali pripojenie na server zvonka (sieťových daemonoch), do nich sme strkali backdoory. stačila základná znalosť céčka a veľa času. ale bolo na to treba mať roota. ten vyzerá takto:

#

to bol náš jediný cieľ, to bola naša méta. tak vyzerá prompt príkazovej riadky, keď máte na unix-ovom serveri najvyššie práva správcu. to bola tá vlajka na vrchole. nič iné zaujímavé na serveroch vtedy nebolo ako toto – #. internet nebol ešte veľa rokov o peniazoch, nebol o reálnom svete. žiadne kreditné karty, žiadne osobné údaje. to čo sme robili, bol čistý šport. čistá, neškodlivá droga.

aby som sa v prvom rade dostal slobodne na net, potreboval som prístupy na modemové pooly univerzít, prípadne postupne vznikajúcich prvých internetových providerov. inštaloval som windowsové keytrappery na zachytávanie hesiel z klávesnice, všade, kam som prišiel. presne toľko som sa naučil programovať vo visual basicu, aby som toto zvládol, odvtedy som sa nepohol. získal som tak veľa hesiel na prístup k modemovým dial-up serverom, cez ktoré sa telefonovalo na internet. to, čo máte teraz každý doma, pevná linka, bol nedosiahnuteľný sen a výsada len veľkých inštitúcií. dial-up kontá sme potrebovali, aby sme to mali zadara a aby nás nedolapili podľa prihlasovacích údajov modemového spojenia a IPčky. PCčka s modemami boli na univerzite často zdieľané medzi viacerých ľudí, bola to zlatá baňa hesiel.

sniffoval som sieťový traffic. keď niekde nebol switch, ale hub, prepol som sieťovú kartu obete do tzv. promiskuitného módu, v ktorom  sa dal sledovať všetok okoloidúci traffic a odpočúval som väčšinou len úvodné časti prenosov. len tú počiatočnú časť telnet a ftp spojení, kde sa komunikuje login a heslo. odchytené heslá do cudzích počítačov fungovali na získanie užívateľského prístupu na rôzne servery. na nich sa potom skúšali exploity na získanie vyšších práv. to boli vtedy skôr ťažšie zohnateľné programy písané na zneužitie chýb na získanie toho vysneného roota.

dlho boli na unix-ových systémoch viditeľné zakryptované heslá v súbore /etc/passwd. tie, ktoré sú dnes v linuxe v /etc/shadow. zo slovníku v T602 a neskôr z prvých online vydaní novín SME som extrahoval slovenské slová a tvoril prvé slovenské a české wordlisty na crackovanie hesiel. heslá sa totiž na počítačových systémoch šifrovali jednosmerne, dali sa hádať slovo po slove. crackovacie programy sme bežali na cudzích serveroch, samozrejme. john the ripper bežal aj na našom školskom cray super-počítači. boli ľudia, ako dr. tibetor z nitry, čo už v tých časoch vedeli cracknúť každé druhé heslo, tu niečo z dobovej literatúry, veľa z toho stále platí.

takže každodenný chlebíček vyzeral takto: pozbierať čerstvú úrodu odsniffovaného trafficu, vypasírovať odtiaľ loginy a heslá. popripájať sa na inkriminované servery, poskúšať exploity. ak čosi zafungovalo, premazali sa logy, poinštalovali sa patchnuté binárky do OS, ktoré zabezpečovali backdoor, neviditeľnosť pred príkazmi typu who, top, ps a podobne a patchnuté binárky na odchytávanie hesiel, neskôr hlavne ssh klient. neskôr, cca. od 1996 už boli moduly do jadra linuxu, čo zabezpečovali všetko toto spomínané. priekopníkom v tomto bol austinský hacker daemon9 (a.k.a. route), čo to naozaj vedel. backdoory sa riešili tak, že nejaký modifikovaný internetový daemon (trebárs sshd, alebo rovno inetd) počúval na vysokom porte, alebo len zafungoval na “tajné” heslo. zozbierané passwd súbory sa dávali crackovať. login mená sa zisťovali na ďiaľku napríklad cez finger protokol, alebo neskôr už aj prvými scannermi na extrahovanie údajov zo vznikajúceho webu.

niektoré hacknuté servery nám slúžili len na pripájanie na ďaľšie hacknuté servery, to boli tzv. “gateway” stroje. niekedy sme tam len nechali zavesený na nejakom porte redirektor, čo to robil automaticky. to sme volali “stargate“, ten vás len pekne neviditeľne teleportol na druhý koniec sveta. ideálne gateway mašiny boli v krajinách s dobrou konektivitou, ako trebárs fínsko alebo holandsko, tie boli moje obľúbené. potom sme mali cudzie mašiny, ktoré slúžili ako základný tábor pre útoky ďalej. ďaľšie cudzie mašiny slúžili na spúštanie prvých scannerov, to boli programy, ktoré preliezali sieť a hľadali zraniteľné obete. pri tejto aktivite bola pravdepodobnosť, že si to niekto všimne a upozorní skutočného vlastníka, tie mašiny nám potom dlho nevydržali, používali sa na to druhoradé stroje. pomohlo ale samozrejme čítať správcovi poštu a prípadné upozornenia mu z nej vymazať. keď sme boli na nejakom systéme dobre zabývaní, nebolo ľahké nás odtiaľ dostať, lebo sme ho prešpikovali backdoormi, modifikovali sme kľúčové časti operačného systému, pomohla len reinštalácia, to sa často nevedelo. denne som sa bežne dostal na tucet nových serverov.

no a potom šup na irc kanály pochváliť sa novými obeťami, prípadne povymieňať nejaké úlovky za iné úlovky. irc je instant-messagingova platforma z úplného začiatku devätdesiatych rokov, ktorú inak hackeri (ktorým už teraz poväčšine ide o niečo úplne iné) používajú dodnes. časom sme tvorili hackerské skupiny, klany. SERT, CzERT. nie, nejdem tu o tom básniť folklórne príbehy, celé to bolo trošku detinské a dá sa toho ešte dosť vygoogliť. ak vás to zaujíma, najznámejší pokec o tomto je zásek do živýho od honza šípeka. vystihuje kultúru, vzrušenie, ale aj istú naivitu okolo celého hackingu vtedy. dávali sme interview, robili sme stretávky, prežívali sme slávu. machroval som. zaplatil som za to oveľa neskôr, keď sa mi v okamihoch krízy obrátili chrbtom falošní priatelia, čo ich zožierala dávna závisť. tak to chodí.

mnohé napadnuteľné servery sa dali identifikovať zvonka. začal som asi ako prvý v československu písať jednoduché scanovacie scripty na systematické vyhľadávanie obetí, väčsinou využívajúce sieťový program netcat, vhodný do shell scriptov. dali sa vtedy ešte stiahnuť kompletné dns záznamy domén a tak som šiel rad-radom. koniec-koncov, takto presne sa oveľa neskôr našiel aj zraniteľný server národného bezpečnostného úradu.

jediný technický zlom pre mňa nastal úplnou náhodou, ale dosť ma posunul. hrátkami s programom rcp (unix remote copy) som náhodou prišiel na mne neznámy, ale už vtedy v istých kruchoch odhalený bug, ktorý umožňoval užívateľovi s unixovým id číslom 65535 dostať administrátorské root práva. práve pod týmto id bežali vtedy často webové http servery a v nami odhalenej unikátnej kombinácii s inými exploitami na cgi scripty na webových stránkach sme mali v rukách smrtonostnú zbraň – náš vlastný tajný 0-day remote exploit na roota. ukáž mi server a ja na ňom chytím roota – hneď. no nebolo väčších frajerov! nefungovalo to zďaleka všade, ale fungovalo to často. ja som síce postup útoku vo februári 1997 nakoniec zverejnil na mailing liste o bezpečnosti, ale to už sme sa do sýtosti vyhrali vrámci skupín sert aj cZert. vďaka rcp bugu sme 18.11.1996 hackli napríklad web ministerstva obrany čr a trochu im ho zmenili.

uh, stačí na dnes, skončím bez pointy a záveru, toto bude seriál na pokračovanie. nabudúce skúsim vysvetliť, čo sme vlastne tým neužitočným hackovaním povedali svetu. poviem čosi o vírusovej scéne a slovenských bbs-kách, ktoré boli ešte pred internetom a ja som ich zažil len na záver a okrajovo, ale popýtam sa dávnych aktérov. poviem čosi nového o počiatkoch firmy eset, ktorá s tým súvisí, lebo to je čosi ako moja tragická srdcovka. vráťte sa tak o mesiac, dovtedy mám rozrobené iné témy.

tu druhé pokračovanie