Možno máte tiež v okolí počítačového experta, ktorý je múdry či úspešný, ale občas prekvapí veľmi osobitým názorom na politiku, napríklad striktným odmietaním hocakej role štátu, či zavrhovaním čohokoľvek z tradičného sveta financií v prospech kryptomien.

Rozmýšľal som prečo to tak je, spýtali sa ma na to aj nedávno v jednej diskusii (ku knižke) a nevedel som presne odpovedať. Tak som si čosi pogúglil. Téma je pomenovaná aj v zahraničí, napríklad existuje jasný termín “techno-libertarián”. Aj keď vysvetlení ako tieto dva svety súvisia som veľa nenašiel, predsa tu skúsim pohútať.

Najprv takto: Počítačoví nadšenci nie sú jediní, ktorí keď ide o spoločenské témy, pomerne svorne inklinujú k istému názorovému okraju. Keď som sa napríklad začiatkom 90tych rokov na americkej univerzite zapísal na semester sociológie, profesorka nám v úvodnej prednáške s úsmevom ozrejmila, že „po páde Železnej opony je jej katedra poslednou zarytou baštou socializmu“.

U sociológov sa to dá pochopiť. Poznatky o komplexnosti ľudskej spoločnosti a skúsenosti s neľahkými ľudskými osudmi môžu byť dôvody, prečo sociológovia v politike uprednostnia blaho spoločnosti pred právami jedinca.

Iste nie som sám, kto si všimol, že mnohí počítačoví „geeci“ sú presne opačného názoru, podobne jednoduché vysvetlenie však naporúdzi nie je.

Možno je to tak, že si dnešní geeci za mladi navykli byť v kúte. Pre generáciu dospievajúcu pred rokom 2000 bol počítač vtedy okrajový žáner. Ak je dnes bežné stráviť mladosť za počítačom či smartfónom a cool-ovosť sa ráta počtom lajkov, vtedy to bežné nebolo a už vonkoncom nie cool.

Dnes je počítač len periskop do reálneho sveta, tie lajky predsa prichádzajú od reálnych ľudí. Vtedy bol počítač abstraktný svet, ktorý s tým reálnym nebol nijako prepojený. Naopak – počítač poskytoval pred tým reálnym svetom dokonalé útočisko.

Nie je to tak, že by počítač vtedy robil z geekov individualistov, či proti-systémových rebelov. Bolo to skôr naopak: ak sa chcel niekto schovať pred nepochopením okolia, autoritatívnym rodičom, neschopnosťou či nechuťou presadiť sa v strednom prúde, počítač bol ideálny. V počítači bola sloboda!

Zároveň kyberpunková, či fantasy kultúra, ktorú títo chlapci svorne uznávali, vykresľovala čierno-biely svet, kde odvážni jedinci bojujú so zlým systémom – Batman v Gothame, aj Neo v Matrixe. To všetko sú čosi ako libertariánske témy. Ani Quaid v Total Recall nevyrieši konšpiračnú hru korporácií na Marse spoločenským kompromisom zúčastnených strán za okrúhlym stolom. Prekukne ich a odkrágľuje.

V reálnom svete sme síce žiadnych obdobných zloduchov nevideli, ale napríklad do tajov kryptografie sa nedalo dostať bez toho, aby sme si ich aspoň nepredstavili. Načo inak by sme si všetko odmalička šifrovali? Mám kamaráta, čo mi pozvanie na pivo podpisuje 2048-bitovým kľúčom. Pripomína to slávnu vetu Woodyho Allena: “To že som paranoidný ešte neznamená, že ma nikto nesleduje”.

Mnohí z česko-slovenskej hackerskej scény sú dnes úspešní experti na počítačovú bezpečnosť – aj tam je ich prácou hľadať diery v nedokonalom systéme. Dá sa pochybovať, že len na pleciach ich, múdrych jednotlivcov, stojí bremeno ochrany nás všetkých pred neschopným štátom a chamtivými korporáciami, produkujúcimi počítačové diery?

Aj iné oblasti informatiky sú o tom, že jedinec sám dokáže postaviť veľkú vec. Ak niečo nefunguje, je to obvykle chyba “systému”, tú len treba “debugovať”. Inokedy je to chyba neuvedomelého užívateľa – treba ho len poučiť.

Slovenskí geeci si uvedomujú, že keď ide o spoločenské témy, patria k názorovému okraju, ale nielenže sa za to nehanbia, naopak k politike či ekonomike sa vyjadrujú radi a často. Niekto môže namietať, že na to nemajú potrebné znalosti humanitných smerov, zjavne (im) to však nevadí.

Sú aj posmelení zmenou ich vnímania, z kúta spoločnosti sa dostali na jej výslnie. Kedysi zaznávaní počítačoví bifľoši sú dnes úspešní zamestnanci, podnikatelia, či po novom aj politici. Možno ďalší americký prezident, sebavedomý kongresman Beto O’Rourke, bol kedysi plachý hacker.

Pritom o samotnej informatike nám toho veľa nevravia. Je to možno tým, že keď ide o odborné počítačové témy, názory majú štandardné. Slovenskí hackeri vo svete nezaostávajú hĺbkou svojich poznatkov, ale ani nevytŕčajú osobitosťou svojich názorov. Bol som s nimi napríklad na azda najväčšom ich zhromaždení, kongrese Computer Chaos Clubu v Berlíne, zoči voči svetovej špičke sú v tých hackerských témach normálny názorový stredno-prúd. Preto keď chcú byť radikáli, vravia o spoločnosti.

Napríklad jeden popredný slovenský hacker dokončuje v týchto dňoch knihu – o finančníctve. Iste bude obsahovať množstvo neobvyklých názorov. Ak by namiesto toho napísal knihu o počítačovej bezpečnosti, nepochybujem, že by bola skvelá a vyvážená. Ale azda pre to druhé ju nenapísal, je zvyknutý byť vnímaný ako človek v kúte názorového spektra.

Ak tvrdím, že dôvod, prečo sú ajťáci dnes skôr libertariáni súvisí s ich pôsobením na okraji spoločnosti v 90-tych rokoch, znamená to, že tento fenomén časom vymizne. Ak teda máte čosi proti techno-libertariánom, stačí počkať – vymrú. Tým že sú dnes počítače v mainstreame, nová generácia geekov tie “okrajové” atribúty mať nebude. Jedine, že by ich tá stará garda zvládla nakaziť, má na to rôzne platformy ako Paralelná Polis.

Ak ich chcete dostať z toho názorového kúta, pošlite ich na tú spomínanú katedru sociológie. Nepochybujem, že je stále baštou ľavicového zmýšľania. Akurát už nie jedinou.

Ani tí hrdinovia už nie sú čo bývali. Nemyslím si, že John Snow v poslednej sezóne Hry o Tróny prosto všetkých vykilluje. Skôr príde k dohode strán a stanovení spoločenských pravidiel. Normálka: dane, štátne zdravotníctvo a tak. Aj George R.R. Martin je (prekvapivo?) socialista.